laskaaaa4

Keďže dnes nám skončilo teplé, priam letné počasie, blížia sa ponuré sviatky dušičiek, jeseň je už v plnom prúde a pre našu mládež sa akosi nepíše nič, myslím tým mládež okolo 15 rokov, dovolil som si uverejniť dnes poviedku, ktorá ale nadväzuje na nemeckú rozprávku z roku 1984, Nekonečný príbeh (Never ending story). Mala síce pokračovanie, ale bohužiaľ netýkala sa už veľmi zámeru úvodného dielu. Tu som sa pokúsil rozviť príbeh v súlade s pôvodným zámerom. Dej som ale premiestnil, kam, sa dozviete, ak si prečítate celý príbeh. Neodporúčam starším a dospelým, ktorí už zabudli na detstvo a nemajú tvorivú fantáziu, nesnívajú.

Dva levy (alebo Nekonečný príbeh 2). Ten, kto nevie o čo ide, nech radšej ani nekomentuje, lebo to môže u neho vyvolať rôzne pejoratívne nálady. Keďže diskusie sa zúčastňovať nemôžem, tak len odpoviem, že zdravý je málokto, ja mám napr. teraz nádchu, mám aj astmu, tak ďakujem veľmi ľuďom, ktorí sa úprimne zaujímajú o moje zdravie a prajem im veľa zdravia a lásky… Kto je mladý a nevidel túto rozprávku, tak tu je krátky úryvok z nej: http://www.youtube.com/watch?v=EBpGCtMeKlA&feature=share

Bratislavské ulice.

Strach postáv pred túžbou. Vyjsť nevyjsť. Hudba hrá kdesi v diaľke. V pravidelnom rytme sa plavia po svojich nemenných dráhach staré, ale krásne električky z pražských závodov ČKD, frčiace od roku 1967. Pod oknami stovky ľudí hľadajú svoje stratené súkromné svety. Starí svoju mladosť a prvú lásku, mladí svoju budúcu či novú lásku, ženy svojich galantných princov bohatierov či poslušných nositeľov výplat, galantných džentlmenov. Muži aj v takomto stave však nenápadne snívajú o dlhonohých blondínkach.

Len či ma už niektorá z nich osloví, alebo ako a či ju vôbec osloví on. Áno, ale ako; ako, keď pri pomyslení na to, že by som to mohol spraviť mi začne bodať v tej mojej hlavičke tá moja, alebo daktorý iný neprajník. Denno-denne. Raz viac a raz menej, raz bližšie raz vzdialenejšie, ale vždy sa trafí presne. Potom mi už nič iné nezostáva ako krčma či televízor.

Ale je tento systém marketingu premyslený. Vždy dosiahne svoj cieľ a doženie človeka k tomu, aby ho obral o peniaze a čas, a v konečnom dôsledku aj o zdravie. Každý hľadáme, ale nachádzame väčšinou to, čo si prajeme.

Priania sú hlúposť, pretože im chýba potreba a viera. Ostávame vykoľajení a náchádzame len náhradu. Náhrady lásky, slopanicu, drogy, pomstiteľské chúťky, prežieranie sa, ba priam povinnosti mstiť sa každému a všade, pretože nemám to, čo chcem, čo si moja hlavička vymyslí a nedomyslí. Všetci niečo chceme, len každý nejako inak a niečo iné. Niekto aj to, čo mu ani netreba. Majetky, veľa prachov, všetko… Na čo ti to je? Mať viac ako iní.

Áno.  Mamon. To ich napĺňa, to ich dráždi, to je ich hlavný inšpiračný bod. Niektorí však chcú viacej, ešte viacej, chcú a hľadajú lásku, iný svet. Vidno to na nich, neukryjú to. Sú tak ľahko zraniteľní ako blázon. Nech už je to čokoľvek, niektorým ide o formu, niektorým o obsah. Teda vždy o náhradu. Takmer vždy.

Ale čo deti? Vieme, poznáme, čo chcú, ako cítia? Dávame im vždy to, čo potrebujú? Vnímame ich vôbec? Vživame sa do nich ? Ak to vôbec vieme? Iný druh lásky. Tá čistota panenská, nevinnosť, zdravie. Videnie ich očami, ktoré sú ako smaragdy v hlbinách morí. A nie a nie sa dostať k nim, pochopiť ich. Ich sny, túžby, bolesti nevypovedané. Nevieme sa naučiť čítať v nich, občas ani nechceme, bojíme sa spoznať pravdu. Je to nemožné, ako aj my sami. Uzavretý svet slonovinových veží. Naivnej, ale rozprávkovej prostoty. Sú večne vystrašené pri pohľade na nás, dospelých, na tú väčšinu. Na tie zvieratá z džungle, celé od krvi, pošpinené nezmazateľnými stopami podlých činov.

Školské lavice, vôňa človečiny verzus smrad dospelých, prekrytý sprejmi, dezodorantmi, voňavkami najdrahších značiek. Samé protiklady. Matka – otec, láska – ignorancia, nenávisť – prajnosť. Ha, ha; prajnosť. Tú si musí každý odtrpieť. Niekto má všetko, niekto nič, proste protiklady. Všetko a nič, alebo, ináč: nič a všetko. Napríklad: krabica a gýčovitá vila s ostnatým drôtom a šesť metrovými hradbami, ako napríklad majú naši politici, ktorí tlačia ľuďom do hlavy klamstvá zabalené v celofáne a sľuby, ktoré takmer nikdy  nesplnili, teda určité spektrum politikov, marketingových strán, nieto, že by ich chceli splniť. Dokonca niektorí o nich ani nevravia, no aj tak sa tešia úspechu u niektorých našich obyvateľov neznámej krajiny. Platí len jedna istota: plať dane, čím viac, tým horšie pre teba, no lepšie pre nás a našich sponzorov z cudzích krajín.

Ha, ha. Počuť zďaleka smiech, ale len tak tajne, nikto sa to nesmie dozvedieť. No, ale ticho teraz buď, milý rozprávač, lebo toto nie je o tebe, ale o mne. Nepolitizuj, toto je o deťoch v nás, i keď máš bohužiaľ pravdu, ale nechaj tak, bude ako nebolo.

Bývam na treťom poschodí. Oproti mne sú veľké sochy dvoch levov. Studený kameň, skala s vrčiacou papuľou, nahnevané zúriace zvery. Králi púšte, ktoré rozdrvia každú kosť. Majú tlamu niekoľkých atmosfér. Vyžadujú si každý deň nejakú obeť z krvi a mäsa. Tieto ale nie. I keď kto vie. Sú tu preto, aby chránili pred malosťou a strachom pozemských vládcov, najhroznejšie a najkrvilačnejšie zveri na našej planéte: ľudí pred svojimi jedinými predátormi: ľuďmi. Na ulici zavádzali elektrinu, kedysi. Odvtedy im vedie elektrické vedenie rovno cez otvorené papule. Aspoň mám istotu, že si tie papule nezatvoria. Ale im to vadiť ani nemôže, sú z kameňa, a ten elektrinu predsa nevodí. Chvíľku som sa ešte na nich pozeral. Potom som zaľahol do postele s vedomým pokoja, akoby mi po dvore behali moje strážne psy. Oči som pomaly privieral, až sa mi samovoľne zatvorili a nie a nie sa chcieť rozlepiť. Aj tak by som nevidel v izbe nič zaujímavé, stále ten istý fádny pohľad na nábytok, bordel v kútoch, na stoličku ovešanú šatami, na monotónne steny, koberec, na hnusný počítač či stôl plný bordelu. Čumieť do tmy je ale niečo iné. To je už iný svet. Svet fantázie. Svetlo má ďaleko od raja. Ukazuje nám, asi za trest, tento odporný zničený svet sebou samými. Och, žiť a spať tak v lese, alebo niekde na inej planéte, v krajine fantázie. Dosť, stačilo. V hlave sa miešajú myšlienky s túžbami, čo nemôžem mať a ani nemám, Uf, ako dobre je nemať všetko, to by sme potom ani nemohli a nemali o čom snívať. Málo chce. Pomyslel na masturbáciu, ale dnes večer vedel, že príde niečo iné, veď nemusím si ho drať každý večer potajme. Musím sa šetriť pre niekoho iného. Nechcem byť samoľúby, nie. Sám pre seba, to je ako kopať sám seba do zadku, a to nie je predsa prirodzené. Aj napriek tomu to robia všetci, aj tí, ktorí majú priateľku či priateľa, tiež samoľúbeho či samoľúbu, neprajnú, neprajného. Vždy sa pretrhli jeho lásky. Sú ďaleko. Stále ďalej a ďalej. Myslia možno aj na neho. Na to akí budú, akí sú, akí chcú byť, akí môžu byť. Čo chcú mať, čo môžu mať, čo im dovolia, na čo majú. Nechcú stratiť, pretože by našli, ale o tom nevedia. Zaspáva. Vonku škrípu pod električkami koľajnice svojou obvyklou malou nočnou hudbou. Mesto ožíva nočným životom. Pod oknami na ulici sa pomaly prechádzajú vo svojom tradičnom rytme prostitútky. Na parapete prach a špina. Na nebi nebolo vidieť poriadne ani hviezdy, iba ak tak Mesiac, Venušu a Polárku, kvôli lampám a svetlám z obchodov, či svetlometov. Od Karpát, na druhej strane sa zatiahlo. Nebo potemnelo. Začal fúkať čerstvý západný až severozápadný vietor. Aj ten východný býval dobrý a svieži, ale momentálne bol ignorovaný, zatlačený západným na ruské široké nížiny až k Uralu. Norbert má 14 rokov. Mal. Minulý rok v novembri. Bol v znamení škorpióna. Ako sa dozvedel o svojej charakteristike, tak vie, že škorpión je silne sexuálne znamenie. Uvedomoval si to a podľa toho sa aj správal. No, je ešte panic, čo pridáva na jeho hodnote. Aj to vie, a preto ešte stále váha. Jeho orgazmy boli zvlášť silné a bál sa, že ak by to robil s niekým, tak by to nebolo ono alebo aj toho, že by to nedokončil od trémy. Mal na krátko ostrihané vlasy, blonďavej farby. Modré oči, štíhlu postavu so širokými pleciami a na svoj vek už pomerne dosť mužne ochlpený. Proste, nemal to ľahké. Keď bol malý, veľmi túžil mať veľkého vtáka ako dospelí. Teraz, behom roka pozoroval každým dňom ako mu rastie a nevedel sa vynadívať. Meral si ho dva krát do mesiaca a vždy mu pribudlo pol centimetra za mesiac. Porovnával si ho na porno videách a jeho ego rástlo spolu s ním, až to bolo na nevydržanie občas. V škole nosil výhradne v teplom počasí len na telo kraťase a krátke tričká, aby všetci videli, že nijako za ostatnými vo vývoji nezaostáva. Rád pozoroval na záchodoch v pisoároch starších a dával viditeľne najavo, že už konečne aj on dospel. Ešte stále ale nevie, či je dieťa alebo dospelý. No, keďže už má veľkého vtáka, na čo mu je vlastne dospelosť? Rastie a sladne ako v hore malinčie. Len si natrhať. Komu by sa ale chcelo ísť do hory na maliny, alebo si ich vypestovať doma. Leniví sme pre seba niečo spraviť, nieto ešte pre druhého. Radšej vyhodíme kopu peňazí, omámení telkou a kúpime si umelo vypestované, prehnojené, priotrávané pesticídami…, ale nechaj tak, si nejako odbočil.

Počuje niečo. Je to hlas prichádzajúci dunivo z diaľky, akoby z nejakej uzavretej prázdnej miestnosti. Je v nej zavretý nejaký človek. To je hádam jasné, že človek. Čo ma po ňom. Nech si veď kričí, ja nie som povinní…Nech plače, nech trebárs aj vrieska. Veď je to aj tak len sen. Do temnoty noci sa pripletie búrka. Už len toto mi chýbalo. Nemôže pršať cez deň? Zas sa nevyspím zajtra do školy. V polospánku si pomyslí. Neznáša nočné búrky. Dážď áno, ale búrky nie. Bol to nejaký zvláštne odetý chlapec zavretý vo väzení, či také čosi. Vysoko na skale. Kŕmiť ho chodil akýsi čierny pes. Vždy mu priniesol v papuli ulovené zviera či kus mäsa. Vodu pil zo sudu, do ktorého tiekla dažďová voda zo striešky. Ak bolo sucho, pustil ho k rieke sa napiť, ale pod dohľadom jeho odporných červených očí. Bol väčší ako obvyklí vlčiaci, takmer ako lev. Noro sa na to pozeral cez okno, ale nemohol nič robiť. Nepoznal jeho meno, ale vedel, že ho už niekde videl. Bol to Bojovník z plání, ktorí mal zachrániť jedno veľmi jemné, krásne a inteligentné dievča a ríšu, no nakoniec zachránil len to dievča. Z ríše ostalo len posledné zrnko s ktorým si nevedeli rady. A keďže ostali len oni dvaja, bolo ľahko ich zničiť. Bojovníka z plání, mladého 18 ročného chlapca uniesol v papuli čierny pes ďaleko od sídla zmiznutej ríše, aby nemohol dať dievčaťu nové meno. Problémom bolo aj to, že nevedel rozlúštiť hádanku, ktorú dostal od bohýň, že ríšu zachráni len tak, ak dá dievčaťu nové meno. To nové meno malo byť: matka. Noro vedel, kde je pes zakopaný, ale nemohol zasiahnuť, bol len pozorovateľom z okna. Dievča je pritom choré z osamenia a čakania. Ja ho vidím a on mňa nie. Ako mu mám do prdele pomôcť? Ja mu ale pomôcť musím. Musíš? Hm, asi musím, teda chcem. No, veď preto. Je to tvoje poslanie, ak zlyháš, nikdy ríšu nezachrániš. Si vyvolený na túto povinnosť. Bojím sa ho osloviť, čo ak ma bude ignorovať? Čo ak ma poníži? Započuje ťa. Neboj sa. Len si musíš proste veriť. Potrebuje ťa, potrebuje tvoju pomoc, radu. Veď ja som len chlapec z mesta, z budúcnosti, celkom obyčajný. Je na všetko sám. Je Bojovník a nemá kolt, nemá štít, nemôže bojovať. Nechce? Hm, keby tak tie levy…

Pod oknami tie voyerské plechové škatule všetko kazia. Občas preletia nepovolenou rýchlosťou. Veď je noc. Kto by ich kontroloval. Polícia nikde. Prefrčia. Semafóry blikajú oranžovou farbou, alebo ani nesvietia vôbec. Levy na to ale kašľú. Stále s tým istým výrazom nasraných sfíng ceria zubiská a nič, proste nič. Strážia akoby prázdny chrám. Keby aspoň na chvíľu zoskočili dole a pomohli mi spraviť poriadok. Zachrániť ríšu. Občas sa mi zdá, ako by sa na mňa pozerali. Nie, to si len namýšľam. Nemôžu. Iba ak tak vo sne. Nemôžu vidieť nič, sú z kameňa, ty truľo. Ale veď vravím, že „vo sne“. Ani tam nie, nemáš takú fantáziu. Čo ty vieš. Dobre, už som ticho. Ak by ožili…Sú v nadživotnej veľkosti. To by všetci čumeli. Sú veľké ako šabľozubé levy. Tie už dávno vyhynuli. Ja viem. Nemusíš tu mudrovať. To vedia dobre. To viete dobre si chcel povedať. Tak, mňa tam nazahŕňaj. Prečo nie. Ty azda nie si človek? Ľudský rod? Som. A ty si vlastne kto? Chvíľu ticho…No, nič, keď máš vravieť, tak si ticho. To vedia dobre, tí ľudia. Ničiť. Len ničiť. Seba. Iných. Zvieratá. Rastliny. Celú planétu prevŕtať, pošpiniť, dusiť. Fakt, zišli by sa také levy. Určite aspoň toľko, koľko je na planéte zlých ľudí. Niet zlých a niet dobrých. Jedno je výsledkom druhého a naopak. Planéta je ranená. Ľudia stratili prirodzeného predátora, preto sú si nepriateľom sami. Nepotrebujú žiadneho leva, ani šabľozubého. Och, či si len múdry. Nastala by aspoň rovnováha, ak by tu tie levy boli, tí prirodzení nepriatelia. Neboj sa, ten veľký chorý nádor, zvaný mozog, by určite niečo vymyslel, aby ich znova vyhubil. Už ani lastovičky si na balkónoch nerobia hniezda. Smrdí im to tu. Odtiahli radšej do voľnej prírody. To máš síce pravdu, ale zase naopak tu máte plno drozdov. Akosi sa zdomestifikovali. Otec si to tiež všimol a vravel, že pred takými 20-timi rokmi tu nebolo žiadneho. Báli sa ľudí. Dnes nám skackajú pod nohami. Neboja sa nás proste. Aj divý holub hrivnák. Nie, že neboja, ale kašľú na vás. My kašleme na nich rovnako. Lebo vás neohrozujú. Ale občas to s tou aroganciou preženú a do tých plechových voyerských škatúľ narazia. To je ale dobre, že do miest sa tlačia viacej vtákov, aspoň nie sme tu osamotení. Ľudia sú v tejto krajine a systéme strašne samotárski. V kapitalizme. Tak aj v socializme sa nájdu samotári, ale to tak nie je vidno, lebo aj keď si sám, vždy je niekto pri tebe a s tebou. V tomto systéme je to naopak, aj keď si s niekým, cítiš sa vlastne sám, si odkázaný na milosť a nemilosť džungle a predátorov, ktorí požierajú svoj ľudský rod kvôli takým papierikom, voláte to peniaze. Áno, tie peniaze. Večný dôvod a inšpiračný bod pre mnohých. Keby som bol lev, určite by som peniaze nepotreboval. Každý deň by som sa vydal na lov, chytil nejakú tú antilopu, zebru či srnku. Ak by som mal dosť, tak by som sa podelil aj s ostatnými levmi a levicami, potom by som sa vyvalil do tieňa, na trávu, a čo viac by som mohol chcieť? Na čo by si lovil, keď to máš všetko u vás pod nosom? V obchodoch? Tie umelé hmoty a hnoje čo vyrábajú? Aby sme sa nenudili a aby malo pár ujov tie najluxusnejšie voyerské krabice? 2 jachty a luxusné vily? Tie voajerské krabice, do ktorých ani nie je vidno? Tak, ale nikto vás tam nenúti chodiť nakupovať. Nie, nenúti, ale na výber veľmi nikto nemá a peňazí tiež nie. Tak mnohým neostáva nič iné, len si kupovať lacné veci. Navyše, ak sa mám vrátiť k tej antilope, tak sú tam všetky potrebné látky, bielkoviny. A že prečo sme potom chorí. U nás máme taký systém, veľmi dobre prepracovaný, že človeka treba využiť čo najviac. Predať mu zdraviu škodlivé výrobky, potom si počkať kým ochorie a ujovia z farmaceutického priemyslu..to je čo? Čo? Ten farmaceutický…to sú lieky…vieš…mali by ľudí liečiť…Aha…No, a tak majú títo ujovia, ktorí ich vlastnia o ďalší zisk postarané. Pritom ľudí nechcú vyliečiť, len potláčať príznaky chorôb, aby mali o vyššie a vyššie zisky postarané. Zaujímavé, ste výnimočný druh, aký sa bežne v prírode len tak nevyskytuje.

Kebyže tie levy ožijú. To by tu bol poriadok. Určite sú vnímavé a požrali by len tých, ktorých by požrať bolo treba. A ktorí by sa aj žrať dali. Si ty ale idealista. Navyše v našej ríši sa pre deti už nepíšu a nefilmujú žiadne rozprávky. Deti pre túto záhadnú krajinu neexistujú. Nie sú pre nikoho zaujímavé, nedajú sa totiž okrádať, nemajú peniaze. A to kto vám vlastne vládne? Ako sa dostali k moci. No, to máš tak, zvolili sme si ich sami. Tak teraz už vôbec ničomu nerozumiem. Čo ste to za podivná ríša. Vonku udrie silný hrom. Hneď na to sa celé mesto ponorí do tmy. Silno sa rozprší. Nevídané prúdové lejaky bičujú okenné tabule. Na nebi blesk za bleskom osvecuje ulicu a domy. Noro sa prebudí, pozrie na svojich levov. Sú tam, na krátke chvíle osvetľované silnými bleskmi. Pritiahne kľučky na oknách, aby nezatekalo a ľahne si späť. Zaspí. Znova sa mu sníva sen o chlapcovi uväznenom na skale. Tentoraz sa ale Noro ocitne v samotnom deji a v prostredí vysokej skalnatej pustej hory. Uteká. Snaží sa dobehnúť rýchlo k vežičke, kým sa zjaví jej strážca. Ničota. Stará vlčica, ktorá prišla o svoje mladé v ríši Fantázie. Vtedy sa zľutoval nad ňou lietajúci pes a na chrbte ju dopravil na odštiepený kus zničenej ríše lietajúci voľne vo vzduchoprázdne, netušiac že náhoda zapríčiní priblíženie sa planétky k planéte Exodus, ktorá je plná malých škriatkov, zajacov a inej zvery ktorou sa živí. Na túto planétu sa vlčici podarilo preskočiť. Padla rovno do hlbokej rokliny, na ktorej dne bolo hlboké jazierko. Planétka je ale neveľká, asi ako Slovensko z planéty Zem. Na planéte skončil aj mladý bojovník. Tiež ho sem priviezol lietajúci pes, avšak už sa pre neho nikdy nevrátil. Zrejme zahynul v nekonečnom vesmíre, pri hľadaní ríše Fantázie a svojej vládkyni. Ničota Bojovníka vystopovala, ale nezabila ho, pretože verí, že si pre neho ešte lietajúci pes príde. Noro, z ríše ľudského rodu našiel konečne vyšliapanú cestičku smerom na skalnatý vrchol hory. Stopy Ničoty ho silne vyľakali, boli obrovské a strašidelné, ale aj tak sa rozhodol Bojovníka, ktorého hlas ho prenasleduje v snoch vyslobodiť. Medzitým si však nevšimol, že blesky, ktoré udierali počas búrky v Bratislave zasiahli aj stĺp pri dvoch levoch. Blesk bol taký silný, že zabil dvoch okoloidúcich chodcov. Tých spálil na uhol. Nikto však netušil, že existuje jeden deň a jedna hodina v určitej pozitívnej konjuktúre a postavení planét, pri ktorej duša živej bytosti zasiahnutá guľovým bleskom môže prejsť v blízkosti do neživej hmoty, ktorá je stvárnená na živé bytosti. Tak sa aj stalo. Hmota skaly sa stala tým, čím bola, živými bytosťami. Levy poznali Nora a vedeli, kde sa nachádza. Preplávali Dunaj, ale ak sa chceli dostať do zbytkov ríše Fantázie, dalo sa to len pomocou snov. Ľahli si preto na lúku a po chvíli zaspali. Ich sny sa natoľko zhmotnili, že dokázali preniesť ich hmotné telá na okoloidúci kúsok vo vesmíre. Bol to malý úlomok z planéty nazvanej Európa. Tá však nešla celkom správnym smerom. Mali však šťastie. Okolo nich práve preletel lietajúci pes a zbadal ich. I keď to bol pes, mali pred ním rešpekt, bol oveľa väčší od nich. Juraj levom všetko vysvetlil, a ten ich rád zobral na svoj chrbát hľadať strateného Bojovníka. Juraj po ceste všetko vyrozprával svojim rozprávkovým kolegom. Zároveň ich poprosil, aby im pomohol odlákať od veže Ničotu. Môj kamarát Falko sa stratil nevedno kam. Viem to od neho. Žili sme voľakedy spolu a prepravovali sme pasažierov z planéty na planétu. Zachránili sme niečo, ale nie všetko. To najcennejšie sa nám zachrániť nepodarilo. Našu ríšu Fantázie a vládkyňu. Noro zatiaľ pomaly vystupoval na vrchol, ale ten akoby ani nemal konca. Bola to zvláštna hora. Nikde ani mráčika, len silný vietor, fúkajúci rovno do tváre. Čím vyššie sa ocital, tým bol mohutnejší. Točil sa vôkol vrchu ako tornádo a bral so sebou všetok prach, konáre, trsy tráv. Noro mal stále väčšie a väčšie problémy vystúpiť, čo by len o krok. Ničota spozorovala, že na vrchu sa niečo deje. Vrátila sa z močaristých nížin a rýchlo postupovala hlbšie do hory. Na polceste zacítila pach človeka. Rozzúrila sa. Noro už nevládal. Bol od veže len pár metrov, no nedalo sa tam dostať. Vietor poslúchal Ničotu. Odbočil preto z cesty. Pošmykol sa na rovnom brale a spadol do malej pukliny medzi skalami. Zošmykol sa ešte hlbšie a ocitol sa na dne malej jaskyne. Všade okolo boli len kosti, ohlodané Ničotou. Jaskyňa viedla do podzemia. Ničota akurát preskočila malú roklinu. Vietor stíchol. Zacítila z nej pach neznámeho človeka. Nazrela dnu a zbadala Nora ako si prezerá brloh čohosi z čoho mal veľký strach. Ničota nemohla cez úzku štrbinu sa dostať, a preto musela zísť o 500 metrov nižšie, kde sa nachádzal hlavný vchod. Noro zbadal cez štrbinu niečo strašné, nevedel čo to je. Dostal ešte väčší strach. Rýchlo si vybral z kostí tú najostrejšiu a skryl sa do štrbiny v stene, dúfajúc, že ho ten tvor nenájde. Ničota pomaly postupovala Jaskyňou. Pri štrbine sa zastavila a otočila svoj pohľad smerom k nej. Priblížila sa a presvedčila, že votrelec je tam. Noro zrýchlene dýchal. Ničota však prehovorila. Kto si a čo tu hľadáš? Po chvíľke ticha sa Noro odvážil. Som váš priateľ. Ha, ha, ha, zasmeje sa Ničota. Ja žiadnych priateľov nemám. Jasné. Pohotovo humorne naladený Noro pridá. Mysliac si, že smiech ju obmäkčí. Som Norbert. Odkiaľ si sa sem dostal? Ja ani neviem, akosi som sa tu z ničoho nič zjavil. To ti mám uveriť? Nežartuj chlapče a vylez. Aj by som vyliezol, ale sa ťa bojím. Neboj sa nič ti nespravím. Ničota ustúpi tri kroky vzad a sadne si. Noro celý roztrasený predsa len vylezie. Čo to skrývaš za chrbtom? Nič. Pustí kosť na zem. Dobre. Na čo lezieš na tento vrch? No, videl som tu nejaký domček, tak som myslel, že mi niekto poradí. V tom dome bývam ja. Čo potrebuješ vedieť. Ja som sa predstavil, vy zatiaľ nie. Môžem teraz ja na oplátku vedieť, kto ste? Môžeš. Som Ničota. Noro sa preľakne, lebo si spomenie na knihu v ktorej sa o nej čo to dočítal. Vy ste Ni-ni-Ničota? Áno, či si vari hluchý?A teraz mi povedz pravdu. Koho tu hľadáš a prečo? Noro sa osmelí. Hľadám Bojovníka. Ničota zavrčí a jej červené krvavé oči jej zasvietia v pološere jaskyne. Povedz mi, kto ťa sem priviedol. Nikto, už som vravel. Klameš. Neklamem, prisahám. A načo ho hľadáš?  Ak to chceš vedieť… pristúpi bližšie k štrbine a kosti, aby ju mal pri ruke. Ten chlapec…Čo ten chlapec? Ten chlapec môže jediný zachrániť ríšu Fantázie. Ha, ha, ha. Zachrániť ríšu. Tá je už rozprášená na zrnká piesku po celom vesmíre. Tej už niet. O to som sa postarala. A ako ju môže zachrániť ten úbohý chlapec? Musí dať vládkyni nové meno? Ničota sa rozhnevá ešte viac, lebo si myslela, že vládkyňa ríše je už dávno mŕtva. Rozzúri sa a rozbehne proti Norovi. Pokúsi sa rýchlo zdvihnúť špicatú kosť, ale šmykne sa a zalezie radšej do štrbiny. Ničota silou pazúrov sa snaží štrbinu rozdrviť. Noro sa posúva ďalej, natrafi na chodbu po ktorej sa rozbehne. Chodba viedla na úpätie hory. Mal šťastie, že bol taký útly a zmestil sa cez otvor von. Na strmých skalách zbehne znova na cestičku a ponáhľa sa na vrchol. Vietor celkom prestal. Zastaví sa pred vežou, ktorá vypadala ako vodárnička. Za mrežami dverí sedí v kúte Bojovník. Je celý strhaný, špinavý a polonahý. Čakal som ťa, Norbert, ale Ničota nás nepustí. Je mi to ľúto. Postaví sa a so slzami v očiach mu hľadí do očí. Noro bol mierne prekvapený, pretože tento človek pred ním už nebol žiadny chlapec, ale starší muž. Nedošlo mu, že čas neplynie len v krajine Fantázie a v rozprávkach. No, bol rozhodnutý ho zachrániť. Chvíľku stáli oproti sebe. Noro sa pokúšal kosťou rozbiť zámok na železných dverách klietky. Pozor Norbert. Otoč sa. Za ním sa pomaly približovala Ničota. Vrch bola mierna plošina. Vyprahnutý tanier, plný kostí a čakajúcich supov. Norbert sa otočil a obrátil kosť proti Ničote. Tá sa zasmiala. Kde ste moji… A keďže očiam a ušiam levov neunikne nič, viedli Juraja tým smerom, odkiaľ počuli Nora. Nemýlili sa. Juraj rýchlosťou blesku zostúpil z nebies, čoho si nemohla všimnúť ani Ničota. Presne na túto chvíľu čakala. Potrebovala sa dostať na lietajúcom psovi preč na svoju planétu. Skryla sa za vežu. Juraj aj s levmi pristál. Levy zosadli a Noro nič nechápal. Ahoj Noro. Tak čo, pôjdeme domov??? S úsmevom dopovedal Noro. Samoška. Ničota si levov ani nevšimla. Boli ticho a strážili ako sfingy proces oslobodzovania Bojovníka. Nevšimli si ani ju. Len Juraj vedel, že sa skrýva za vežou. Noro pozor, nech rozbijem tie dvere. Bojovník sa skryl za stenu vo vežičke a Juraj šmahom dvere aj rozbil. Tak, a môžeme nasadať. Ničota, nič netušiac vybehne spoza polorozbitej veže. Nikam sa nepôjde. Noro a Bojovník sa chytia za ruky a skryjú za chrbát Juraja. Ničota je odhodlaná sa vrhnúť na nich, ale levy jej v tom zabránili. Vystrašená a chvost skrúcajúca Ničota síce vrčí, ale ustupuje. Nechce to ale vzdať a vrhne sa po krku Juraja. Dvaja levy hlasno zavrčia a rozbehnú sa po nej. Ničota pred nimi uteká na okraj plošiny. Levy pomaly a istým hrdým krokom proti nej postupujú. Ničota vrčí a nemá kam utiecť. Ocitá sa na okraji plošiny. Levy stále postupujú a sú rozhodnuté vykonať rozsudok nad vlčicou. Padajú kamienky do hĺbky skalnatého zrázu. Ničota je už na okraji. Levy pred ňou. Zadnými nohami sa šmykne. Prednými sa pokúša vytiahnuť naspäť. Ale bralo sa odtrhne a Ničota padá do prázdnoty vesmíru. Levy v tom momente skamenejú. Jeden na jednom konci a druhý na druhom. Noro a Bojovník prekvapene pozerajú a nechcú veriť vlastným očiam. Noro ihneď skočí k nim a neveriaco sa ich dotkne. Príde mu ich ľúto. Kto ma teraz bude strážiť? Neboj sa nič a nasadaj. Máme málo času. Tak zbohom. Levy skameneli po vykonaní svojho poslania, ich osud sa naplniť. Museli strážiť miesto posledného odpočinku Ničoty. Ak by sa jej chcelo vrátiť z hrobu. Pretože ničota je v každom z nás, kto zabudne na detstvo, nechápe detské duše a nemá fantáziu, zabudne na lásku.

Juraj upaľoval, odľahčený od levov vďaka Bojovníkovi priamo k dievčine, vládkyni posledného zrnka zničenej ríše Ničotou. Vedel, cítil kde sa nachádza. Bola na izolovanom kúsku planéty Zem, ktorú zničili ohromné jadrové výbuchy po hroznej vojne. Roztrieštila sa na márne kúsky. Na kus odtrhnutej hory ju dostal lietajúci drak Falko. Bola to ohromná hora, kus veľkej skaly nazývanej ľuďmi Gerlach. Na samom vrchu stála vysoká veža z bieleho mramoru. Dievčina žila vďaka veľkým zásobám potravín v jeho útrobách, z vody, ale tieto zásoby sa každým dňom zmenšovali a nebolo možné na skale vypestovať ani čoby len klas obilia. Juraj sa rýchlosťou svetla stále viac približoval k svietiacej hore. Pristál na hladkom nádvorí. Do jej komnaty vstupuje Bojovník s Norom. Vládkyňa ríše Fantázie umiera. Jej oči ale svietia svetlom nevinnosti, svetlom nekonečnej lásky z utrpenia. Kto si? Spýta sa Bojovníka, ktorý sa neistým krokom približuje k nej. Som Bojovník z plání ríše Fantázie. Dievčine vybehnú slzy, ale neplače. Znovu otvoria šatku, v ktorej je posledné zrnko. Pozrú si hlboko do očí, usmeje sa. Usmeje sa i Juraj. Sú šťastní. Poznám už spôsob, ako ťa zachrániť, vládkyňa. Ako zachrániť ríšu. Poznám liek na tvoju chorobu. Pobozkajú sa.

Nora Juraj zoberie zatiaľ domov. Vysadí ho na zastávke električky číslo 6, pretože už mešká do školy celé tri hodiny. Letom nad svojou ulicou si všimne dva levy. Oni sú tam, tak to je paráda. Kde by inde boli? Žmurkne na neho Juraj a aj oba levy. Kúrňa, aj levy na mňa žmurkli. Fakt?  Fakt. Neverím.

Čo to pípa? Do čerta. Nie. Aký budík, nie….pol siedmej. Do prdele. Povie si Noro. Matka nakukne do izby. No, čo je, poďme, hore. Vstávame! Raňajky si sprav. V chladničke máš inoveckú. Alebo aj slivkový lekvár tam je načnutý domáci od tety Eleny. Aj ten treba zjesť, aby sa nepokazil. Je suprový. Niečo si sprav, ja sa ponáhľam. A po škole pre Nikolku do škôlky, nezabudni. Drž ju najmä za ruku, keď pôjdete cez prechody a pri ceste. Obliekajúc si kabátik ešte nakukne do izby; tak ja idem, láska moja, čau. Prásk s dvermi. Čau. Noro vychádza von presne o 7. 15. Naproti má zastávku električiek. Je to asi dve minútky. Levy sú na svojom mieste. Pocíti ich energiu, pozrie z rešpektom na nich. Zamyslí sa. Akoby mu niečo vraveli. Levy sú nahnevané. Nemajú koho strážiť? Komu slúžiť? V tejto krajine niet žiadnych vládcov. A oni slúžia len vládcom a slobodnému ľudu. Strážia ich od všetkého zlého, od nepriateľov, od neprajníkov. Len otroci a sluhovia cudzích vládcov? Levy sú nepokojné. Nie sú vo svojej koži. Ja viem, ale čo ja s tým spravím? Noro nastúpi do električky číslo 6. Nechtiac narazí do útleho pána, stojaceho oproti sediacej mladej, nemiestne krásnej, zvláštnej a jemnej žene s malým bruškom. Prepáčte, nechcel som. Pritom sa ani poriadne nepozrie na muža. To nič, Noro. Až teraz sa prekvapene zahľadí na muža. Prepáčte, my sa poznáme? Drzo odvetí. Poznáme. Ja som Andrej. Pozrie aj na ženu, ktorá ho zaujala hneď pri vstupe. Tú pani odniekadiaľ poznám. Vy ste predsa, vy ste…Kristínka. Moja žena. Milo na neho pozrie, svojimi prenikavými žiariacimi očami, až ho to omráči a zatacká sa. To nie je možné. Prepáčte, vy nie ste náhodou ten Bojovník? Som, ale pssst. Lebo ľudia začínajú nedôverčivo na nás zazerať. Toto už ale nie je žiadna rozprávka. Nie sme v krajine Fantázie. Ale sme ti veľmi vďační, zachránil si nie len ju a mňa, ale aj našu novú ríšu Fantázie v nás. Síce ešte sa to nenarodilo, ale čo nevidieť dostane Kristínka nové meno. Prepáčte, mne asi šibe. Musím už ísť. Tak teda zbohom. Zbohom priateľu. Zbohom. S hlbokým úprimným úsmevom sa s ním lúčia. Noro vystúpi z električky. Hops. No, keď krajina fantázie tak krajina Fantázie. Rozmyslí si to a do električky sa ešte vráti. Kristínka, Andrej. Vy sa musíte vrátiť späť! Rozumiete!? Pričom Andreja schmatne podvedome za golier. Upokoj sa Norbert. Čo nechápeš, že naša ríša je už minulosťou? Je zničená Ničotou. Niet cesty späť! Pochop! Áno, vlastne máš pravdu. Ničota, chamtivosť, nenávisť, prázdnota. Tu ale šťastie nenájdete. Počúvaj ma, Noro: Každý má právo svoje šťastie hľadať. My sme tu preto, aby sme sa pokúsili zachrániť tento svet. Zasiať to posledné zrnko semena z lásky Fantázie tu, na Zemi. Kým je ešte čas, a ty nám musíš pomôcť. Je to na tebe. Tak, a teraz choď pekne do školy. Už zvonilo. Možno sa to nepodarí, ale musíme sa o to aspoň pokúsiť. Objímu sa a Noro pocíti silnú lásku k Andrejovi i ku Kristínke. Pozrie sa vystrašený posledný krát do jej hlbokých láskyplných, ale smutných očí a usmeje sa. Našiel v nich odpoveď na všetky svoje otázky a hlbokú vieru. Viac nepotreboval.

(c) Karol janko, blog, pravda, 2013.