laskaaaa4

Dvojitá šanca je premrhaná. Olympiáda v Soči v Rusku aj MS v Bielorusku je navždy minulosťou pre hokejistov hrajúcich za Slovensko. Tešiť sa z medailových priečok budú iní, zatiaľ je to ešte vo hviezdach ktorí, ale nás to už ani tak veľmi nezaujíma kto.

Hľadať príčiny je práca ťažká. Proste v spoločnosti nie je všetko v poriadku, to je nepriehľadnuteľné, asi sa naši politici strkajú príliš hlboko niekam niekomu a národu to berie hrdosť a sebedôveru. Spravme niečo s tým, lebo sa v tom smrade asi zadusíme. 

Dnes som sa akurát dočítal na verejne prístupných diskusiách na nemenovanom známom slovenskom portále od istej vulgárnej Češky, že my sme pre nu „Čobolovia“ a sme ustráchaný národ, a preto nikdy nič neodosiahneme v hokeji. To prvé síce neviem čo znamená, ale v tom druhom mala úplnú pravdu. Sme neskutočne ustráchaný a málo sebavedomý národ. V čom to asi bude? máme slabých politikov? zlý systém? zlé vzťahy? nesprávnych ľudí na významných miestach v médiách?  Niečo tu nehrá a určite v každej tejto kategórii bude niečo v neporiadku. Médiá máme americké, moderátori si pestujú svoje ego a žijú si vo svojom svete mimo sveta bežných ľudí, karierizmus, faloš, pretvárka, a to sa potom prenáša aj na občanov a kruh sa pomaličky uzaviera a točí sa to stále dokola, dokola, až je z toho každému zle, na grcanie, ale učia nás v telke a v rádiách sa usmievať, aj keď nasilu, ale že vraj je to také moderné. Robia z ľudí totálnych idiotov, a najhoršie je na tom to, že si to neuvedomujeme. Vulgarizmus, primitívnosť, opičenie sa po úbohých známych osobách vytvára generáciu neschopnú rozlišovať skutočné hodnoty a vidieť život okolo seba taký aký je, nie cez prizmu kyberpriestoru, presne nalinajkovaných hraníc po ktorých sa musia ľudia pohybovať, a kto vybočí nadiktovanému trendu je hneď vyčlenený a opečiatkovaný ako blázon či konšpirátor a podobne.

Prečo si nezoberieme z knižnice nejakého významného nášho spisovateľa či básnika? Neprečítame si jeho dielo? Naučili aj Vás sa hanbiť za svojich predkov, umelcov, spisovateľov? Takí štúrovci ležia zaprášení v regáloch, Ján Kostra a jeho „Šípky a slnečnice“ sú krásne. Napríklad ja som si čítal naposledy Pavla Koyša a jeho zbierku „Pieseň piesní žena“, sú tam krásne myšlienky, i keď aj mne to ležalo vyše roka v poličke od kamarátky, ale nejako som sa toho chytil a zobralo ma to, treba proste niekedy aj vystihnúť správny čas a vymaniť sa z primitívnych a bezduchých vplyvov médií. Ale aj súčasní autori sú dobrí, nebudem menovať, aby som nerobil reklamu, ale sú, a kto hľadá ten nájde. Alebo si pustiť aj inú hudbu ako nám diktujú rádiá, či filmy, je toho toľko hodnotného čo médiá schválne nezverejňujú, aby náhodou ľudia nezačali vnímať pravdu a svet, a vidieť náš národ a vývoj v jeho historických kontextoch, mať ho ozaj rád, cítiť estetické hodnoty alebo poznávať aj iné svety ako sú tie západné.

Pred rokom som sa bavil s Kamilom Peterajom na tému Kristíny a spýtal som sa ho, že ako je to možné, že vyhrala v Čechách už druhý rok po sebe v kategórii najlepšia zahraničná umelkyňa (Kamil Peteraj jej píše texty piesní) a u nás nemá ešte ani slávika a rádiá ju ignorujú, a on mi nato: „proste, Slováci sú takí usmievaní hlupáčikovia“ ( povedal to trošku vulgárnejšie, ale radšej pomlčím). Ja si to síce nemyslíím, ale niečo na tom určite bude v súvislosti s tým pretvarovaním sa, že sme sťastní a nie sme!!! 

Ale vráťme sa k tomuto športu. Je to národný šport, i keď po týchto dvoch posledných MS a olympiáde sa už len zachraňujeme a končíme na predposledných priečkach. Horšie je ale na tom to, že aj tu platí presne ten princíp ako som naznačil už neskoršie, že človek si zvykne na všetko, aj na nízku úroveň, a tak už len keď vyhráme s tými najslabšími, tak sa tešíme ako keby sme sa dostali do finále, dokonca som videl aj plakať fanúšikov pri našej hymne s Nórskom. Nie že by som im chcel brať dobrý pocit, Tréner pritom sa tiež tvári spokojný a aj niektorí hráči. Navyše v tíme Francúzov hral proti nám Slovák, a to bolo rozhodujúce. Tento človek dal súperovi tú rozhodujúcu odvahu proti nám. Tím robil chyby aj v inom, najmä v tom, neviem ako je to možné, ale keď dali gól, tak sa hneď videli víťazi zápasu a prestali hrať, resp, keď vedú, tak prestávajú hrať, akoby sa pre nich zápas už skončil, ale zápas sa hrá až dokonca.

Tak ako vykorčuľovať z tejto traumy hokejovej? Ani sám neviem. Aj ja si vravím, že „nevnímaj to“ kašli na to“, je to len šport, ale akosi sa to nedá. I keď už nejaké pokroky k ignorancii vážnosti hokeja som spravil a myslím si, že by mali aj iní a vidieť inšie priority v živote, nebrať to tak vážne, pretože v tom tkvie príčina tejto tragikomédie. Čím väčšie má človek očakávanie, tým to dopadne horšie, to mám už overené. Tak to robia aj iní. Švédi, Kanaďania, Tí neočakavajú nič, oni si proste veria. Preto sú úspešní a hrajú dobre tento krásny šport.

Ďalším problémom v športe a keďže hokej je druhý najpopulárnejší šport sveta je aj v ňom o futbale už ani nevraviac, tam je politiky a obchodu viac než dosť. Navyše  tento rok sa o pokazenie olympiády aj MS posnažili  fašistickí zapredanci z Kyjeva, ktorí vraždia svojich ľudí na Ukrajine za peniaze od sponzorov z USA a EÚ, Niekomu na Západe a USA veľmi prekážalo, že  sa koná olympiáda v Rusku a MS v ďalšej slovanskej krajine Bielorusku, a tak sa im to nakoniec aj pokaziť podarilo do určitej miery.

Ale ja tvrdím, že ak hráč hrá hokej z lásky k nemu a k ľuďom, a nie z vypočítavosti a karierizmu, tak tam proste ten gól dá, ak ho niekto zozadu samozreme neskole, ale aj to je už na tom hráčovi, či sa z toho pokaká alebo to bude brať ako súčasť športu a ako niečo s čím treba rátať.  V športe treba rátať vždy zo všetkým a zároveň s ničím.  Je to len hra, ako aj život. Netreba to brať nikdy vážne, Česi, tí si robia srandu zo všetkých aj sami zo seba a v tom sú dobrí. Aj skóre majú preto lepšie ako my, a oveľa, ale netreba im hneď závidieť, lebo len ten dostane, kto dá: dopraje: ČR – zlato – 1996, 1999, 2000, 2001, 2002, 2005, 2010. Striebro – 2006. Bronz – 1993, 1997, 1998, 2011, 2012. ČSSR: za socializmu sme získali zlaté tituly v rokoch 1949, 1972, 1976, 1977, 1985, kov naposledy v spoločnom tíme v roku 1992, kedy sa konali MS u nás. V prvej trojke sme  sa v socializme  ocitali takmer každý rok, ani nebudem vypisovať, lebo toho bolo naozaj požehname. SR: zlato 2002, striebro 2001, 2012, bronz 2003. Vidno proste, že Slováci sú skromní a zároveň ustráchaný, a nevedia nadviazať na prechádzajúcu éru a odvahy a sebadôvery majú veľa len tí, ktorí nejakým spôsobom chcú a aj škodia v spoločenských vzťahoch a celkovo spoločnosti. 

Ako som už napísal v prechádzajúcom článku: máme tu máj lásky čas nepremrhajme ho trápením sa pre niečo, čo neovplyvníme. Dbajme  na to, aby nebolo nikomu krivdené a aby sme žili tento život sťastne, i keď to znie ako fráza zo socializmu, niečo na tom naozaj bude.  

Veľa zdravia želám a „športu zdar“.