O láske bez sexu.

Smädná zem



Pošlem list nebu,
nech zaprší do nôt,
nech bohyňa rozbije sklá,
vstane zo sanskrstie
z kolien na chodidlá,
ukázať cesty pocestnému, 
omyť duše, bozkať od nôh,
chrbtice narovnať a mať 
lesné víly, za kríčkom zraď.                
Žnem so slzami suché polia,
zlomené klásky lásky poliať,
pokiaľ si sám; starnem po pôjdach.
Čo si pamätám so stenami,
ťažká hlava, v nej stená mi
cynický smiech, odraz sveta sa hojdá
a nevie navrátiť domu domov,
zo svätých stromov spálených;
boli sme vrastení do snov...
v hlbokej tráve ležali
napnutí, zbabelí milovať.
Spálili zem, zrno čo zožali.
Bez rúk boha, bez neho.
Len tá bázeň, telo cudzie: hať,
čo leskne sa letom potom
a do očí udiera had.
Nabíja elektrinou drôty,
na vysokom nebi stožiari
a hlboká studená diera
v našich dušiach slamených.
Ma trýzni, žiaľom ožiari,
maľuje dúhy tváre čiar,
vekov čísla na stupňoch vyšších.

Naše myšlienky padnú do hrobu.
Zmizne všetok náš abstraktný svet.
A hyeny za majetkom sa hrabú;
naň z lúk všetky kvety jazier zveď.                7. 8. 2013.                                                                                                                                                             

(c) Karol Janko Malina.