Ekonomická sloboda je častým demagogickým trikom, ako ovládať mienku ľudí. V štruktúre kapitalizmu sa cez médiá v potrebnej dobe objavujú rôzne a podobné správy od „odborníkov“, ktoré majú za úlohu masírovanie mozgov národa. Zastrašovanie a reči o demokracii, ktoré sme si „užili“ hneď po roku 89 sú jasným príkladom. Demokraciu vtedy používali disidenti, zapredanci a naivní sympatizanti týchto politikov ako výzmamný činiteľ pre argumentovanie, keď došli ozajstné argumenty. Pritom „demokracia“ sa nám pretransformovala na „demokraciu“ len pre ľudí, ktorí majú moc a pre ľudí, ktorí vládnu tým, čo majú moc, teda oligarchia, tí majú proste všetko na čo si len zmyslia, aj to, čo vôbec nepotrebujú, a čo potom chýba ostatným. Potom sa len z diaľky vyškierajú národu, aký je úbohý, chudobný a sprostý. Tí si tu môžu doslova robiť čo chcú. Väčšina obyvatestva reálnu demokraciu nemôže využívať, pretože je obmedzená materiálnymi, finančnými aj mocenskými nedostatkami. Tento termín preto v slovníku kapitalistov znamená len toľko, že čím je ekonomická sloboda nižšia, tým menej sa môže vykorisťovať pracovná sila: ľudia, a naopak. U nás vlastnia ekonomiku už vyše 80 % cudzinci. Z toho logicky vyplýva, že my nie sme svojprávny národ, pretože nám tu vlastne skoro nič nepatrí. V Maďarsku sa už dejú revolučné kroky k tomu, aby sa národ stal nezávislý od diktátu cudzieho kapitálu. Naša vláda sa však bojí čoby len dotknúť cudzích korporácií u nás a pritom sa sama charakterizuje ako ľavicová. Argumentujú tým, že by sme prišli o pracovné miesta. Znamená to len toľko, že táto, aj predchádzajúce vlády nie sú schopné nahradiť chýbajúci článok vo výrobe vlastným. Za socializmu sme si pritom dokázali vyrobiť takmer všetko z vlastných zdrojov. Fungovala tu tzv RVHP: Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, ktorá koexistovala na báze doplňovania tých elementov v štruktúre ekonomík, ktoré chýbali niektorému štátu. Nefungovala tak ako kapitalistická ekonomika, teda na vzájomnom nezmyselnom boji, pretekaní sa a konkurencii, aj keď kapitalisti argumentujú tým, že o tom je sloboda, no v praxi tu žiadna sloboda nie je, pretože veľké giganty a oligarchovia prevalcujú a zničia každého iného menšieho podnikateľa cenou alebo aj inak. V socializme boli ceny určované štátom tak, aby fungovala ekonomika v potrebej miere dopytu a ponuky. Kapitalisti budú argumetovať, že sa vyrábalo niečo „na sklady“. No, občas to tak bolo, ale išlo o to, že mali všetci prácu a nadbytočná výroby sa po čase kompenzovala. Častý a trapný protiargument nefunkčnosti ekonomiky bol v tom, že niekto nafotil občas prázdny obchod a akože vtedy nebolo ničoho, sú to nezmysly, pretože večer boli mäsiarne vždy prázne, a to z toho dôvodu, že ľudia vtedy mali peniaze na to, aby si tovar mohli kupovať často a v potrebnej miere. Nie vždy sa všetkým ušlo sviečkovej, ale určite nikto nehladoval. Veď sviečková a podobné časti kravy sú malé a logicky nemohli byť v takom množstve ako napr stehno. Nefunkčnosť ekonomiky však bola záverom ZSSR na prelome rokov 80 a 90, keď Michael Gorbačov zle zaviedol prestavbu, veď vlastne aj preto ho dnes na Západe ctia, že sa mu podarilo rozbiť ZSSR svojou ješitnosťou. Vtedy sa pokúšal práve o zvýšenie „ekonomickej slobody“. Takže jsa pýtam, prečo si stále volíme ľudí, ktorí sa boja niečo spraviť pre náš národ? Sú tu ľudia, ktorí sú schopní zmeny, len je potrebné, ak chce národ žiť v pokoji, spravodlivosti a harmónii, aby zmohutnel, uveril a stal sa pánom sám sebe, nie otrokom pre pár pánov. Myšlienka rovnosti je krásna, je len potrebné nájsť tých správnych, a to je sakra ťažké. Majetková nerovnosť, nespravodlivosť, chamtivosť a krivda plodia všetko zlo na svete.