Filmová a televízna tvorba po roku 89.
Televízna tvorba po roku 89. ako som už spomínal v mojom článku „Kultúra a umenie vtedy a dnes“, sa síce logicky, ale o to smutnejšie presmerovala na koľaj komercie, čo v sebe zahŕňa určité charakteristické črty napr. seriálov, filmov, či kino-filmov, ktoré sú veľmi výrazné a ľahko rozpoznateľné. Po roku 89. sa začala ako prvá odlišovať tematická zložka filmovej tvorby, smerujúca k diskriminácii socializmu. Túto črtu sme ale mohli sledovať viacmenej v českom „kultúrnom“ prostredí, napr. filmy „Černí baroni“, „Seno, slunce a erotika.“ V prvom filme išlo najmä o zosmiešňovanie vojenskej základnej služby a vojenských dôstojníkov, v druhom išlo o sprimitívňovanie českej mentality na vzore cudzích podnikov a kultúr, či o konkrétne narážky na leninizmus a jeho diela. Podobný demagogický zosmiešňovací zámer bol aj vo filme „Pelíšky“, z roku 1999. No, i koncom 80. rokov už v rámci socializmu vznikali mnohé diela, ktoré dvojzmyselne a veľmi figliarsky napádali vtedajší režim, napr. vo filme „Veľký chorý slon“, kde išlo o kritiku socializmu a budovania na príklade stavby kultúrneho domu, ktorý predstavoval realizačným tímom videný socializmus, teda skreslený, deformovaný s výsekovým pohľadom umeleckej filmovej a hereckej obce, ktorá sa v tej dobe stala hlavným pilierom boja proti systému, aj v skrytej podobe. Diela však mali ešte výrazné charakteristické črty socialistickej školy, mali teda punc kvality a umeleckosti, no, avšak už s dvojzmyselnou degradačnou a retardačnou rubtúrou. Problém takýchto diel bol v interpretácii; bežný divák nepochopil zámer umelcov, pretože úmysel kritiky bol známy prevažne len inteligencii a disentu, alebo jeho tvorcom či odbornej kritike.
V 90. rokoch žáner seriálu takmer celkom vymizol z programu tvorby, čo bolo viditeľné najmä na Slovensku. Návrat tvorby seriálov nastal až v preddesiatych rokoch ( roky od 2001 po 2010 ). Veľkým inšpirátorom sa stali modely juhoamerických seriálov, ktoré nebudem ale hodnotiť. Paradoxom však bolo, že sa k ich výrobe odhodlali komerčné televízie. Neskoršie sa pridala aj štátna televízia, ktorá sa ale snažila nadviazať na naše kultúrne prostredie, napr. pri pokuse o seriál „Obchod so šťastím“, ktorého sa natočili pomerne kvalitné diely, v hlavnej úlohe s Evou Krížikovou, Jánom Krónerom a Táňou Pauhofovou, avšak tento seriál sa zo záhadných príčin nedokončil. Možno aj preto, že bol nevyhovujúci vzhľadom na to, že zobrazoval obyčajných ľudí a reálne vykresľoval život v dnešnej dobe. Seriály, ktoré sa naštartovali v komerčných televíziách pokračovali samozrejme ďalej a natáčajú sa dodnes. Rozdiel tvorby seriálov z obdobia pred rokom 89. je evidentný. Možno pre niektorých je táto zmena „normálna“, no črty seriálov, ich predlohy prehovorov, postavy, prostredie, teda časopriestor je, ako sme už spomenuli nekorektným výsekom skutočnosti, nezobrazuje priemerný život spoločnosti a sústreďuje sa len na určitú úzku skupinu postáv, vrstvu v spoločnosti, na zbohatlíkov, na vyššie postavených a podobne. Ak sa dostane do realizačného poľa robotník, pracovník, je persiflážovaný a zobrazovaný ako deklasovaný živel. To isté, a v oveľa väčšej miere platí aj o súčasnej literatúre, ktorá má najvýraznejšiu črtu persifláž (Tomáš Horváth, Peter Pištanek, Vladimír Balla a podobne). Autori postmoderny, ako sa chápu súčasnou vedeckou literárnou obcou pomaly prešli od spochybňovania spoločnosti a zaužívaných noriem a spoločenských postulátov k spochybňovaniu samého seba a človeka jeho myslenia, jeho existencii, zmyslu, či nezmyslu života v dnešnom amorálnom systéme, resp. spoločnosti, ktorá preberá cudzie formy správania sa a osamieva, čím sa degeneruje ľudský duch, myseľ. Výraznou črtou, odkrývajúcou nám zmenu mentality človeka sa stáva aj osamenie človeka v rámci spoločnosti, teda, aj keď sa človek alebo postava nachádza v spoločnosti, je jej súčasťou, cíti sa osamelá, z čoho nám vyplýva zaradenie sa do charakteristiky kapitalizmu v rámci „spoločenského individualizmu“. Zmena oproti spoločenskému duchu filmovej tvorby zo socializmu (Seno, slunce a pár facek, Rodná zem, Spadla z oblakov, Diskopříběh, Fontána pre Zuzanu, Nemocnica na okraji mesta, Světáci a iné) je „logická“, vzhľadom k propagande systému a jeho demagógii. Objavuje sa tu neadekvátnosť, vzhľadom k zobrazovaniu celej skutočnosti v spoločnosti. Preferujú sa už spomenuté skupiny obyvateľstva. Prehovory, dialógy, situačná „poloha“ sa uzaviera do interiérov luxusných obydlí alebo vyprázdnených miest. Obsah prehovorov postáv hercami sa zhustil, oddynamizoval, sprimitívnil vzhľadom na prvoplánovosť zmyslu (žiadny historický kontext, žiadny hlbší zmysel, či nebodaj dvojzmysel). Hlavný cieľ prehovorov a dialógov postáv je založený na psychóze, či už priamej alebo nepriamej, či už subjektívnej, vychádzajúcej zo samotného herca alebo priamej, cielenej režisérom a zostavy štábu. Nesmieme zabúdať ani nato, že ďalšou negatívnou črtou, ktorou sa vyznačuje súčasná seriálová, ale aj iná tvorba v rôznych reláciách je postavenie tvorby na „slove“. Vytratila sa práca s tichom, so situačnosťou s prostredím. Prostredie je často akoby odcudzené postavám, taktiež aj situácia je zobrazovaná neprirodzene, akoby bola znásilnená. Všetky tieto negatívne črty seriálov sú len dôsledkom cieľa ich tvorby, založenom na prilákaní čím väčšieho počtu divákov za účelom sledovania reklám. Divák je často zhypnotizovaný a zbavený umeleckého estetického zážitku a presmerovaný na závislosť od sledovania, na základe už spomenutých marketingových cieľov, ktoré sugestívne donucujú diváka sledovať program. Ďalším znakom filmovej tvorby je konzumnosť. T.z. rozbaliť, zjesť a zahodiť. Aké také pocity vyvoláva sledovanie seriálu či filmu len pri jeho priamom sledovaní. Po jeho skončení nastáva však vyprázdnenie, ktoré do budúcnosti človeka k ničomu hodnotnému neinšpiruje, nerozvíja pozitívne myslenie, nevyvoláva pocit estetického nadčasového zážitku, ktorý plynie, nevzdeláva, len, do určitej miery impotentne a nasilu zabáva. Naopak, často mení jeho vlastnosti, dovádza ho k zúrivosti, k bezcitnosti, k hystérii, k nenávisti alebo naopak letargii, nevraviac už vôbec o zvyšovaní národnej hrdosti, ktorá by plynula z historického kontextu, či osobnej hrdosti a osobného intelektuálneho a estetického rozvoja.
Znakom kapitalistických seriálov je aj kvantita. Tá je súčasťou už zreťazeného vplyvu sugescie a „pripútania divákov o kreslo“. Kvantita je na úkor kvality. Je to nezmyslené prežieranie sa nezdravým jedlom, v horšom prípade, ale stále viac častejším je to akási forma drogy na ktorú si diváci navykli, aj keď ich ubíja, no nemôžu si od nej odvyknúť. Sú obeťami vlastného osamenia a uzavretia sa do kyberpriestoru falošných zámerov komercie s cieľom ohlupovania divákov a robenia z nich poslušných nepremýšľajúcich otrokov systému.
Pozitívnou črtou našich seriálov je, že sa do niektorých vracajú starí kvalitní herci zo socialistickej školy, resp. malo by to byť niečo pozitívne, ale ako vidíme, materiál s ktorým pracujú herci ich talent nevyužíva, skôr naopak, stráca sa vo víre nezmyselných prázdnych prehovoroch.
Zo zábavných programov sa vytratil do veľkej miery intelektuálny humor. Nahradil ho prízemný, často vulgárny humor, čo splýva síce s opisom reality v spoločnosti, ale treba si uvedomiť, že zvulgarizovanie spoločnosti má práve na svedomí mediálna „prevýchova“ a tzv. „amorálny a neumelecký obrat“ v televíznej tvorbe, prešpikovaný úzkym výsekom tematiky a obsahu vysielaných programov, filmov a seriálov. Paradoxné na seriáloch je aj to, že zobrazuje vo veľkej miere len zbohatlíkov či vyššiu vrstvu, no napriek tomu to väčšina obyvateľstva sleduje, aj keď nezobrazuje stav a problémy väčšiny percipientov. Za týmto paradoxom sa skrýva spomenutá mimoriadne premyslená marketingová činnosť „broadcastera“ a realizačných týmov televízií, či filmových štábov, ktoré veľmi profesionálne ovládajú spôsoby, ako donútiť divákov sa pozerať na niečo, čo s nimi takmer nijako nesúvisí a nie je o nich. Taktiež aj prostredie mimoriadne príznakovo pôsobí a priam sa vysmieva divákom z luxusných kuchýň, obývačiek či dvorov s drahými autami a bazénmi. Treba ale predsa len vyzdvihnúť niektoré „osamotené“ diela po roku 89; sú nimi filmy: „Zuzanka Hraškovie“, „Záhrada“, „Albert ,Albert“, Pásla kone na betóne 2“, „Modré z neba“ (všetky z 90. rokov). Tieto filmy sú ale komerčnými televíziami zámerne ignorované, občas sa objavia na STV2, čo len dokazuje akú úroveň si vyžadujú diváci a na akú úroveň ich dostali dnešné médiá.
Mohli by sme to zhrnúť do konštatovania, že dnešná filmová a seriálová tvorba nemá žiadnu nadčasovú, pozitívnu a objektívno – morálno – umeleckú hodnotu. Neprirodzenosť a devastujúca komerčnosť nám potvrdzuje aj fakt, že pre slovenské médiá a filmovú tvorbu akoby neexistovali ani deti, keďže tvorba pre deti od roku 89 takmer celkom zanikla. Činiteľ didaktických a výchovných impulzov absentuje, a celkom určite nie len vo filmovej a televíznej tvorbe.