laskaaaa4

V štátnej televízii, ako mnohí iste už viete, prebehlo hlasovanie v „súťaži“ Najväčší Slovák“. Nie je ani tak prekvapujúce, že prebrali túto súťaž zo západu, ale skôr to, kto bude, akože víťaz. Ide opäť o rozdeľovanie spoločnosti v rámci kapitalistického modelu individualizmu.  Viem isto, že výsledky nedopadnú objektívne. Nie je to totiž možné, aby dopadli objektívne, keďže v televízii sa skresľuje história, očierňujú sa ľudia, ktorí niečo znamenali a veľa pre budúcnosť národa aj spravili, a vyzdvihujú sa do veľkej miery ľudia, ktorí pre Slovensko neznamenajú takmer nič a aj to nič pre národ robia. Tipickým predstaviteľom tejto generácie je napríklad Kiska. Ten na jednej strane rozdáva svoj trinásty plat, ktorý väčšina národa nikdy nevidela ani len z rýchlika, nieže, aby ho dostala, a na druhej strane sa spolčuje s banderovským režimom na Ukrajine, kupuje ukradnuté majetky, či na základe úžery zdieral tisíce Slovákov.

Ale chcel by som sa vrátiť ozaj k ľuďom, ktorí pre existenciu a budúcnosť národa znamenali a aj znamenajú, navzdory lžiam a demagógiam janičiarov a médií veľmi veľa.

Trošku by som ale ešte predtým okomentoval ankety, ktoré uverejňovali v televízii. Občania v nich hovorili, kto je pre nich najväčší Slovák. Ozaj, niekedy sa človeku priam slzy tisli do očú, keď počuje tie odpovede, ako napríklad „Tomáš Garik Masaryk“, „Božena Slančíková Timrava“ a podobne. Pri pani spisovateľke, ktorú si ja nesmierne vážim to ani nie je tak hrozné, ale musíte uznať, považovať niekoho za najväčšieho Slováka, ktorý povedal: „Slováci vlastne ani neexistujú. To je len české etnikum“… či tak nejako, je ozaj do plaču. Nevraviac vôbec o tom, že to žiadny Slovák ani nebol. Tu si môže každý rozumný a zodpovedný človek domyslieť, že niečo nie je s týmto národom v poriadku. A to ani nebudem spomínať mená športovcov, ale hlavne mediálne „slávne“ osoby, ktoré nevedia o histórii Slovenska takmer nič dôležité, len zosmiešňujú ľudí a ponižujú ozajstné osobnosti, ktoré niečo znamenali, aby oni vynikli a vryli sa do pamäti namiesto nich. To isté platí aj o nesprávne pochopenej kritike v 90. rokoch po kontrarevolúcii, že sa prestávajú točit slovenské a česke filmy, seriály, rozprávky a podobne. Pretože potom sa síce začali točiť viacej, ale na úkor umeleckej hodnoty a nadčasovosti. Jediné čo dokázalo 95 percent toho, čo sa točilo a sa točí, je pokaziť aj to dobré, čo sa kedysi vytvorilo, v  rámci súčasného plánu vymývania mozgov a infikovania ľudí zlou náladou a lživými informáciami pre ich maniere byť slávni. Pretože títo ľudia využívajú a používajú svoju popularitu len ako afrodiziakum, nástroj k moci a arogantnému sebavedomiu.

Síce nebolo takých odpovedí veľa, ale aj to málo signalizuje „úspešnosť“ médií. Problémom však je, že takíto ľudia dnes prevažujú v médiách. Hypnotizujú ludí svojou sugesciou, perlokučnými zámermi a ctižiadostivosťou, nenávisťou k tým, čo majú vlastný názor a neuznávajú ich.

V prvom rade použijem argument neobjektívnosti výsledkov tým, že v rebríčku je dosť súčasných “ známych“ ľudí. Historicky a pravdivo by vlastne mohli určiť osobnosti len nezávislí odpolitizovaní odborníci,  no obávam sa, takých niet v mediálnom prostredí. A s odstupom času.

Celkom určite je chybou premýšľať o najväčších osobnostiach cez prizmu popularity. Je to extrémna hlúposť. Taktiež individualizmus je chybou, pretože žiadny jednotlivec neznamená bez ľudí, rodiny, priateľov, spolupartajníkov (ak ide o politika) či kolegov ( ak ide o vedca, umelca) vôbec nič. Všetko je výsledok spoločenského prostredia v ktorom sa jedinec pohybuje, v ktorom pracuje či tvorí.

Navzdory tomuto hodnoteniu sa podľa skutkov dá jednoznačne vydeliť zo spoločnosti pár osobností, ktoré sa stali nositeľmi ich túžob, hodnôt a výsledkov ich úsilia, myslenia, boja a práce.

Ak ideme do známej blízkej minulosti, tak musíme sa zachytiť na človeku, ktorý sa stal vzorom vo vzdore proti útlaku a vykoriťovaniu cudzou aristokraciou a dal ľuďom nádej, že je možné sa postaviť voči nadvláde, tyranii, a ním bol Juraj Jánošík. Pre bezduchých a zapredaných našich janičiarov mátajúcich v reláciách televízií a v článkoch na internetových portáloch bol samozrejme len zlodejom. No pre väčšinu národa hrdinom. A ním aj v skutočnosti bol. Keďže bral to, čo im vytvorili prácou podanní za smiešnu plácu. Či to dával všetko chudobným už nie je dôležité, pretože tu išlo o niečo iné. Avšak bohužiaľ  sa stal a aj v dnešnej dobe vzorom nesprávne pochopeným pre dnešných zlodejov. Tí vôbec nepochopili jeho odkazu, kradnú a v mysliach si to vykladajú ako keby boli Jánošík. To treba priznať, že je to nesprávna interpretácia. Najmä pri politikoch to vidno, ale aj pri podnikateľoch či ľuďoch kradnúcich v malom ale dlhodobo. Či už za to, že si preslopali, pregemblovali či predrogovali majetok, alebo aj tí, ktorých okradli prešibaní úžernici a podobní podvodníci.

Na druhé miesto by som dal jazykovedca, politika, básnika, spisovateľa a národného buditeľa Ľudevíta Štúra. Niet pochýb, že jeho obeta a činnosť bola priam rovná bohu, oddanosti a viere v slovenský národ a v jeho budúcnosť. Avšak narozdiel od individualisticky premýšľajúcich nacionalistov, ktorí sú presvedčení o tom, že Slováci sú sebestační a nemusia spolupracovať s nikým, on správne prorokoval budúcnosť slovanských národov len v jednote a spolupráci s ostatnými slovanskými národmi pod materskými ochrannými krídlami Ruska. Čo sa aj stalo, no v 89. to aj skončilo. Takisto ako Veľkomoravskú ríšu rozvrátili intrigy nemeckého biskupa Wichinga, tak aj dnes, v oveľa väčšom počte vnútorných rozvracačov tu máme rozhádané slovanské národy, ktoré proti sebe bojujú.

Tak a je tu iba jeden človek, Slovák, ktorý toho pre národ a aj slovanstvo spravil určite v praxi najviac. Človek, ktorý bol aj pár rokov väznený tými komunistami, ktorí sa báli jeho poslania. Bohužial opäť nemecké meno Gottwald nabralo nesprávny smer a zľaklo sa, že Slovák bude vládnuť aj Česku.

Veľmi správne tušili, že z bývalého študenta teológie, ktorý po prečítaní Marxových prác sa obráti na pomoc blížnemu svojmu v praxi, nie len v slovách, sa stane významný pdredstaviteľ Českého a Slovenského národa. Osud bol už daný a museli aj jeho komunistickí oponenti pochopiť, že nikto väčší tu už nie je, a po jeho rehabilitovaní nastúpil svojou cestou tam, kam mu bolo predurčené. Posledný prezident ČSSR, Dr. Gustáv Husák. Husák sa stal navyše aj aktívnym bojovníkom v Slovenskom národnom povstaní. Jeho úloha vo formovaní najúspešnejšieho štátu socialistického bloku je tak nespochybniteľná. Navyše bol obdivovateľom, okrem iných štúrovcov aj Štúra. Šiel pevne po jeho stopách a napĺňal Štúrove vízie do poslednej bodky.

Viem, hlasovanie dopadne inak. Možno Dubček, možno, Štefánik, Sagan. Ale nech je už ako chce, jednotlivec nikdy neznamená nič, ak niet národa. Preto sa pýtam, husákove deti, kdeže má aspoň jednu sochu Husák, kdeže je aspoň jedna ulica po ňom pomenovaná či jedno námestie? Čo je to za národ, ktorý radšej strká hlavu do piesku, chodí sa pozerať na šašovské sochy nejakých Čumilov v Bratislave, Napoleonov a podobne a nevie spraviť ani jednu sochu človeku, ktorý im zabezpečil mier, prácu, byty, zadarmo zdravotnú starostlivosť, potravinovú sebestačnosť, úplnú zamestnanosť, nenávratné pôžičky atď, atď…

Husák bol obdivuhodný očlovek aj v tom ohľade, že 9 rokov ho väznili komunisti, aj keď sám bol komunistom. No jeho viera, láska k národu a viera v ľudí bola taká silná, že presvedčila v strane aj tých najväčších neprajníkov a karieristov. Presne takých, ktorí dnes brzdia rozvoj komunistického hnutia.

Husák dokázal zjednotiť stranu aj národ. Bohužiaľ nemal adekvátnych nástupcov a v národe sa rozmohli na základe zmiernenia živly a smery, ktoré nielenže rozbili ČSSR, ale zničili a spľundrovali celú našu ekonomiku v prospech západného a súkromného kapitálu.

A preto platí známe porekadlo z múdrosti našich predkov. „Národ, ktorý si nectí svojich otcov je predurčený k hanbe či zániku“.